Od roku 2001 na Slovensku 17. november slávime aj ako štátny sviatok - Deň boja za slobodu a demokraciu. V tento deň si pripomíname dve historické udalosti. Jednu z roku 1939 a druhú z obdobia o šesťdesiat rokov neskôr, z roku 1989. Sedemnásteho novembra 1939 nacisti v reakcii na demonštrácie uzavreli české vysoké školy, popravili 9 študentov a viac ako 1 000 ich poslali do koncentračných táborov. Predchádzali tomu udalosti vo vtedajšom protektoráte Čechy a Morava. Okupácia českých území nemeckými vojskami vyvolala v uliciach Prahy 28. októbra 1939 demonštráciu v spojitosti s oslavami vzniku Československa. Na potlačenie demonštrácií boli použité strelné zbrane. Na následky zranení podľahol aj jeden z účastníkov demonštrácie, študent Karlovej univerzity Jan Opletal. Opletalova smrť vytiahla 17. novembra 1939 do ulíc stovky vysokoškolákov. Strety s políciou a nemeckými vojakmi trvali celý deň a ich následky boli tragické. Ako spomienka na tento deň bol o dva roky na 17. november vo Veľkej Británii vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva. Podobne ako v roku 1939 aj v novembri 1989 zohrali najmä v Prahe a v Bratislave významnú úlohu študenti vysokých škôl. Stali sa katalyzátormi všetkých neskôr nasledujúcich zmien.
V deň študentstva 17. novembra 1989, v deň uctenia pamiatky smrti Jana Palacha, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi na protest sovietskej okupácie upálil, sa rovnako ako po iné roky konala manifestácia, organizovaná Socialistickým zväzom mládeže. Pochod bol plánovaný niekoľko mesiacov vopred a bol povolený mestským výborom KSČ. Funkcionári vopred vytýčili trasu pochodu, pričom miestne Zbory národnej bezpečnosti dostali za úlohu zaisťovať pokojný priebeh celej manifestácie.
Oslavy dňa študentstva v Prahe sa zmenili na demonštráciu proti komunistickej vláde. Po prejavoch študenti začali pochod na Vyšehrad. Na národnej triede ich zastavil policajný kordón, kde sa asi 2000 študentov dostalo do izolácie medzi dva oddiely zásahových jednotiek. Manifestujúci študenti sa napriek napätej situácii správali pokojne, nejavili žiadne známky agresivity. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom bezpečnosti kvety. Okolo pol deviatej boli študenti zatlačení smerom k postranným uličkám, bolo použité vodné delo, obušky a veľa študentov bolo surovo zbitých. Po deviatej bola manifestácia rozohnaná. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí. Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde získali podporu hercov. Začalo sa uvažovať o štrajku v divadlách a na vysokých školách.
Na druhý deň divadlá vyhlásili týždenný štrajk Mnohí komunisti, vrátane členov ÚV KSČ, i radoví občania boli pohoršení zásahom. Rozšírila sa falošná správa o smrti študenta Martina Šmída, ktorú ihneď v ten večer odvysielalo aj rádio Slobodná Európa. Napätie a rozhorčenie v spoločnosti stúpalo. 19. novembra sa v byte Václava Havla stretli členovia nezávislých iniciatív, kde prevažovali signatári Charty 77. Výsledkom porady bolo ustanovenie Občianskeho fóra (OF), ktoré oficiálne vzniklo o desiatej večer v Činohernom klube. Občianske fórum žiadalo odstúpenie najskorumpovanejších politikov, prepustenie politických väzňov a podporovalo generálny štrajk, ktorý bol ustanovený na 27. november. Toho istého dňa vzniká v Bratislave hnutie verejnosť proti násiliu. Jej najznámejšími predstaviteľmi boli Milan Kňažko a Ján Budaj.
20. novembra 1989 na väčšine pražských vysokých škôl začína štrajk, poobede sa na Václavskom námestí zišlo cez 100.000 ľudí. O deň neskôr sa pridali k štrajku ďalšie vysoké školy a na Václavskom námestí sa konala prvá manifestácia Občianskeho fóra. K zhromaždenému davu (asi 200 000 ľudí) prehovoril po prvý krát Václav Havel. Nasledovalo niekoľko masových demonštrácií po celej republike, ktoré vyvrcholili dňa 27. novembra v generálnom štrajku s heslom „Koniec vlády jednej strany!“. Až generálny štrajk prinútil komunistickú moc k skutočným rokovaniam s Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu. Výsledkom rokovaní bola dohoda, že federálna vláda sa 3. decembra predstaví v novom zložení a vo svojom programovom vyhlásení poskytne záruky, že je pripravená vytvoriť predpoklady pre zabezpečenie slobodných volieb, slobody zhromažďovania a spolčovania, slobody prejavu a tlače, zrušenie štátneho dozoru nad cirkvami a zmenu branného zákona. Zároveň sa federálna vláda zaviazala odsúdiť vojenskú intervenciu piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 a predložiť Federálnemu zhromaždeniu návrh ústavného zákona, ktorým sa rušila vedúca úloha Komunistickej strany. Okrem toho mala presadiť vo Federálnom zhromaždení vznik komisie, dohliadajúcej na vyšetrovanie udalostí 17. novembra a zaručiť voľný vstup predstaviteľov Občianskeho fóra do masových médií.
V dňoch 29. a 30. novembra 1989 rokovala delegácia Verejnosti proti násiliu s predstaviteľmi vtedajšej slovenskej vlády o zmenách v slovenskej vláde. Na rozdiel od federálnej vlády, ktorej predstavitelia kládli v ďalších rokovaniach tvrdý odpor, predstavitelia slovenskej vlády vyprázdňovali pozície bez veľkého odporu, čo im umožňovala aj deklarovaná stratégia vedenia Verejnosti proti násiliu, ktoré sa v tejto fáze nechcelo podieľať na moci, ale zamerať na kontrolu jej výkonu.
10.decembra 1989 vymenoval prezident ČSSR Gustáv Husák novú „vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval. 29. decembra bol komunistickým parlamentom zvolený za prezidenta Václav Havel a v júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby.
Udalosti 17. novembra 1989 v konečnom dôsledku priniesli našej spoločnosti slobodu a demokraciu, ktorá nám 40 rokov chýbala. Spoločenské zmeny mali širší rámec a súviseli najmä s koncom „studenej vojny“ medzi dvoma súperiaci veľmocami ZSSR a USA.
