Slovo advent pochádza z latinského slova adventus, čo znamená príchod. Adventné obdobie ľudstvo oslavuje už od 7. storočia nášho letopočtu. Začína sa 4 nedele pred Štedrým dňom a práve na Štedrý deň končí. Štyri adventné nedele pripomínajú čakanie ľudstva na prvý príchod Ježiša Krista, veriacim dávajú príležitosť pripraviť sa na slávnosť Narodenia Pána (25. 12.) a poukazujú na dôležitosť bdelého očakávania jeho druhého príchodu na konci sveta.

Advent sa začína 1. adventnou nedeľou, teda nedeľou medzi 27. novembrom a 3. decembrom. Advent sa končí po západe slnka na Štedrý večer (vigília Sviatku Narodenia Pána). 3. adventná nedeľa sa nazýva Gaudete a, oproti ostatným adventným dňom, liturgickou farbou môže byť ružová. Advent trvá do prvých vešpier Narodenia Pána.

Nakoľko advent sa vyznačuje dvojakým očakávaním (narodenie a druhý príchod), preto aj advent je rozdelený na dve časti kde 17. december tvorí hranicu tohto rozdelenia. Prvá časť dáva dôraz na očakávanie druhého príchodu Krista a druhá časť je prípravou veriacich na stretnutie s Kristom pri jasliach. Toto delenie je veľmi dobre vidieť v liturgických textoch a modlitbách.

Pravoslávna cirkev aj gréckokatolícka cirkev má až dodnes šesťtýždňové prípravné obdobie pred sviatkom Narodenia Pána. Toto obdobie sa tradične nazýva Filipovka, trvá od 15. novembra do 24. decembra a zachovalo si charakter pôstu. Zároveň Filipovka nepredstavuje začiatok cirkevného roka, ktorý sa na Východe začína 1. septembra.

V západnej tradícii je advent aj obdobím upokojenia, ktoré zodpovedalo životnému štýlu našich predkov, prispôsobenému dlhým decembrovým nociam. Dnes sa však advent komerčne využíva, a preto o ňom ako o období upokojenia nemožno hovoriť. Advent sprevádza adventný veniec ozdobený štyrmi sviecami, ktoré zodpovedajú počtu adventných nedieľ, deti často otvárajú adventný kalendár.

K Adventu patrí adventný veniec. Tento symbol sa však do užívania dostal podstatne neskôr, ako samotné oslavy adventného obdobia. Prvá zmienka o ňom pochádza až z 19. storočia, presnejšie z roku 1838 z Hamburgu, kedy evanjelický pastor Johann Heinrich Wichern na základe neustálych otázok detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami - 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a štyrmi hrubšími sviecami symbolizujúcimi štyri adventné nedele. Tento veniec zavesil na dvere sirotinca. Pod vencom bola pokladnička na milodary pre opustené deti. Wichern pripevnil každý deň na veniec jednu sviečku.

Dnes sa už na adventných vencoch používajú len 4 sviečky, ktoré sa postupne každý týždeň po jednej zapaľujú a symbolizujú práve 4 adventné nedele. Horiaca svieca symbolizuje Ježiša Krista, čím viac svetla, tým je jeho príchod bližšie. Požehnaný adventný veniec sa umiestňuje v kostoloch i v domoch veriacich. Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové, symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je "svetlo sveta".

Advent je obdobím skôr pôstnym, teda obdobím uskromnenia sa. Za odmenu si ľudia potom môžu dopriať štedrosti a hojnosti na vianočnom stole. Sociálny rozmer dnešného adventu v čase ekonomickej krízy je v tom, aby sme ponúkli aj možnosť uskromnenia sa ako prostriedok na elimináciu krízy. Advent nám môže pripomenúť, že aj v modernom svete si môžeme každý večer sadnúť k spoločnej večeri, po nej si zažať na adventnom venci sviečku a pomodliť sa, prípadne porozprávať o tom, čo sme prežili počas dňa, riešiť rodinné problémy. Môžeme prečítať deťom rozprávku alebo iný pekný príbeh aj z modernej doby alebo z Biblie a učiť ich, aby samé hľadali nejaké pekné poučenie. Toto boli rozhodujúce momenty v našom detstve, nie rozbaľovanie vysnívaného darčeka pod stromčekom.

Advent bude mať zmysel vtedy, keď bude ľudí zbližovať. Vytváranie spoločenstiev, vzájomné zdieľanie sa, spoločná idea pomoci iným a solidárnosti je tiež veľmi úspešná cesta. Keď človek zostane izolovaný, tak nemá chuť do života. Keď sa stretávame a snažíme sa porozumieť si, zblížiť sa, tak sa vieme zo života tešiť.